Náprava nášho hospodárstva si bude vyžadovať zásadnú zmenu riadenia štátu a dobre cielené, masívne investície. Podľa údajov o HDP na osobu naša konvergencia k vyspelým štátom stagnuje. Naša výška príjmov rastie pomalým tempom bohatého Slovinska a iné nové členské štáty nás predbiehajú.
Firmy už dlho a, žiaľ, bezúspešne volajú po reforme vzdelávacieho systému a mladí a kvalifikovaní odchádzajú. Takto by sme mohli pokračovať – pandémia covidu, zdá sa, naše zaostávanie ešte viac stransparentní a urýchli. Kto môže, kupuje si statky v zahraničí.
Dnes je jasné, že náprava nášho hospodárstva si bude vyžadovať zásadnú zmenu riadenia štátu a dobre cielené, masívne investície. Ani najlepšie PR kampane, marketingové hádky či najlepšie úmysly tu jednoducho nestačia. Lenže, kto dôveruje súčasným blokom strán, že majú mozgové a manažérske kapacity, aby sa postavili do čela potrebných zmien? Popravde, máme v tom už tridsať rokov riadny chaos. Blok ľavice nie je až taký sociálnodemokratický, blok malých strán nie je až taký liberálny a blok konzervatívnych strán nie je až taký konzervatívny, ako by sme podľa ich zahraničných vzorov očakávali. Aj keď zástupných tém majú všetci požehnane.
Slovensko je do istej miery v podobnej situácii, v akej bolo východné Nemecko po zjednotení. Akokoľvek bol proces bolestivý a nákladný, východné Nemecko s otvorením hraníc získalo aj trhové a politické inštitúcie. Ak vyššie platy motivovali odchod kvalifikovanej pracovnej sily, inštitucionálne zjednotenie znížilo riziko investovania na východe. Kľúčové je, že sa uvoľnili stavidlá aj pre pohyb osôb, aj pre pohyb kapitálu.
Slováci, podobne ako obyvatelia iných nových členských štátov Únie, získali možnosť pracovať za výrazne vyššie mzdy v zahraničí, čo spôsobilo paradoxné situácie na domácom trhu práce. Prílev investícií však ostal zahataný chýbajúcim transferom (zjednotením) inštitúcií. Pracovná sila nám teda odchádza a nebude sa vracať, aby investovala nadobudnuté skúsenosti a financie na Slovensku, ak sa u nás nezmenia inštitúcie. (Mimochodom, podobnú situáciu zažili Američania, ktorých doláre a skúsenosti neurýchlili domácu industrializáciu.) Ale kto ich zmení, špeciálne v našom mladom štáte?
Miro Beblavý svojho času tvrdil, že – ak som správne pochopil – inštitucionálna skúsenosť je neprenosná, a preto si musíme prejsť vlastnou cestou pokusov a omylov. Chcelo by sa dodať, že to je optimistický scenár – na to nemusíme mať dosť času a únik mozgov nás bude brzdiť. Inštitucionálne silnejšia EÚ by mohla byť pre nás riešením, ale Únia je slabá. Mali by sme si nájsť spojenca. Solídneho a bohatého.
Anton Marcinčin
Tento text je súčasťou „Úvahy a komentáre“, nie je redakčným obsahom.