Príbeh o sirote, ktorej rodičia zomreli na následky cholery v Humennom

ZEMPLÍN/HUMENNÉ – Ágoston Trefort bol vo svojich časoch preslávený chirurg. Jeho predkovia boli Valóni, pochádzali z dnešného Belgicka. Od roku 1798 bol zvolený za zemplínskeho stoličného lekára. Zomrela mu však prvá manželka. V roku 1816 sa druhý krát oženil s Teklou Beldovic. Bola to dcéra Ádáma Beldovicsa, daňového úradníka v meste (vtedy) Homonna (dnes Humenné).

O rok sa im narodil syn a dali mu meno Ágoston. Malý Ágoston začal v roku 1822 chodiť do školy v Homonne, v roku 1826 ho dali do gymnázia v Prešove. V roku 1829 začal študovať maďarský jazyk a rétoriku na Piaristickom gymnáziu v Sátoraljaújhely.

O dva roky neskôr v lete roku 1831 sa však cez Halič dostala do Zemplínskej župy strašná choroba. Cholera mala veľmi rýchly priebeh. O osude pacientov bolo zvyčajne rozhodnuté v priebehu 24 hodín. Nie zriedka sa stávalo, že ľudia v dôsledku tohto vysoko infekčného ochorenia zomierali už po siedmich, desiatich alebo dvanástich hodinách. Málokedy cholera trvala dlhšie ako dva dni. Ako lekár sa Ignác Trefort dostal do kontaktu s nakazenými. Následkom cholery Ignác zomrel, krátko na to aj jeho manželka. Z Ágostona sa vo veku 14 rokov stala sirota.

Mladý Ágoston to musel mať v tej dobe veľmi ťažké. Nevzdal sa však. Peňažne mu veľkoryso pomohla Petronella Csáky. Aj vďaka nej v roku 1836 ukončil fakultu práva na peštianskej univerzite. V roku 1839 začal pracovať v štátnej službe, o 4 roky neskôr aj pre parlament. Ako 30 ročný sa 4.3.1847 oženil. Rozprával šiestimi jazykmi. Vďaka znalostiam i šťastiu sa však presadil. V roku 1872 sa stal Ministrom školstva a náboženstva Uhorska (1872 – 1888). Zomrel v roku 1888 vo veku 71 rokov.

Augustín Trefort, celým menom: Augustín Adam Ignác Trefort (po maďarsky Trefort Ágoston). Táto fotografia pochádza z jednej z jeho kníh, ktoré napísal.

Po jeho smrti na viacerých miestach Uhorska na jeho počesť odhalili sochy s jeho podobizňou. Dodnes sú po Agostonovi Trefortovi v Maďarsku nazvané školy, ulice. Pamätná tabuľa bola odhalená v roku 1899 aj v Humennom, no nejako v histórii zmizla.
– – – –
Augustín Trefort, celým menom: Augustín Adam Ignác Trefort (maď. Trefort Ágoston,
* 6. február 1817, Humenné – † 22. august 1888, Budapešť) bol uhorský kultúrny politik, reformátor, publicista, minister školstva a cirkevných záležitostí, člen Uhorskej akadémie vied neskôr jej riaditeľ a v rokoch 1885 až 1888 aj jej prezident.

Životopis
Ako už bolo vyššie uvedené, narodil sa v Humennom, v Zemplínskej župe v katolíckej rodine valónskeho pôvodu. Jeho pra-starý otec bol právnikom v Belgicku a jeho starý otec – vojenský lekár, prišiel do Uhorska začiatkom 70. rokov 18. storočia. Jeho otec Ignác Trefort (* 1770, Prešov – † 1831, Humenné) bol uznávaný chirurg. Matka Tekla Beldovičová bola dcérou Adama Beldoviča, humenského obchodníka so soľou (a tiež daňového úradníka podľa iných zdrojov) . Augustín Trefort mal dvoch bratov, Antona (* 1820) a Štefana (* 1825).
Základnú školu absolvoval doma – v Humennom v rokoch 1822 až 1826. Ako dieťa rozprával hlavne po slovensky a nemecky a trochu aj po maďarsky. Aby sa zdokonalil v nemeckom jazyku, poslali ho rodičia v roku 1826 do Prešova, na štúdiá v evanjelickom kolégiu. Aby sa naučil dobre po maďarsky, v roku 1829 ho rodičia zapísali na piaristické gymnázium v Novom meste pod Šiatrom.
Kvôli epidémii cholery bolo gymnázium koncom júna 1831 zatvorené a študenti poslaní domov. Augustín Trefort sa tiež vrátil domov, kde 28. až 28. júla obaja jeho rodičia podľahli cholere. 14-ročný Augustín a jeho 6-ročný brat spoločne s trojicou služobníkov bývali v rodičovskom dome celé týždne sami, až kým sa ich neujala grófka Petronella Csáky.
V štúdiu pokračoval od jesene 1831 na Egerskom lýceu, neskôr na univerzite v Pešti, kde sa naučil po anglicky, taliansky a francúzsky. Po ukončení právnického vzdelania nadobúdal prax na úradoch v Prešove. Vďaka dedičstvu po otcovi a Csákyovcoch absolvoval v rokoch 1836 a 1837 cestu po západnej Európe. Po návrate zložil advokátsku skúšku a vstúpil do štátnej služby ako praktikant súdnej komory v Budíne. Bol členom Národného kasína, čo mu prinieslo množstvo kontaktov a celoživotných priateľstiev.

V roku 1839 v časopise Századunk (Naše storočie), ktorý vychádzal v Bratislave uverejnil výzvu na udržanie a rozvoj uhorského výtvarného umenia, ktorú podpísalo mnoho významných osobností a ktorá sa stala základom pre vznik Peštianskeho spolku pre umenie (Pesti Műegylet). Vo svojej autobiografii o tomto období píše: „Väčšina peštianskej spoločnosti bola v tom čase v Bratislave a mládež horela veľkým vzrušením. V niektorých ohľadom som patril medzi šľachtickú mládež“.
Štátnu službu opustil na konci 30tych rokov. V roku 1841 ako 24 ročný bol zvolený za člena Uhorskej akadémie vied. Podieľal sa na práci Priemyselného spolku a Uhorského obchodného spolku. Slobodné kráľovské mesto Zvolen ho v rokoch 1843/44 vyslalo do uhorského snemu. O aktuálnych politických otázkach, hlavne ekonomického charakteru, publikoval články v Pesti Hírlap. Počas uhorskej revolúcie sa zúčastňoval aktivít oddelenia kontroly tlače miestodržiteľskej rady, bol vymenovaný za dôstojníka honvédov. Neskôr bol tajomníkom ministerstva pôdohospodárstva, priemyslu a obchodu.
Neskôr emigroval do Viedne a Mníchova a do Uhorska sa vrátil v roku 1850. Žil v ústraní v Békešskej župe a koncom 50. rokov sa začal angažovať vo verejných veciach župy.

V roku 1860 bol zvolený za prvého podžupana, avšak 18. marca 1861 sa funkcie vzdal a bol zvolený za poslanca snemu. Po smrti manželky sa natrvalo presťahoval do Pešti. V roku 1872 bol opätovne zvolený za poslanca snemu v Šoproni. V roku 1872 sa stal ministrom školstva a cirkevných záležitostí, ktorým bol v niekoľkých vládach až do svojej smrti v roku 1888. Ako minister bol zodpovedný za zatvorenie slovenských gymnázií v roku 1874.

Aká bola jeho akademická kariéra?
V roku 1841 sa stal členom – korešpondentom Uhorskej akadémie vied a v roku 1867 jej riadnym členom. Funkciu riaditeľa zastával od roku 1874. V roku 1885 vystriedal na prezidentskom poste Lónyaya Menyhérta.

Referencie: PIETOR, Ambro. Nápor — odpor . Zlatý fond SME, 2012

(red)