Mesto MICHALOVCE

Na šírej Laboreckej rovine, v malebnom podhorí Vihorlatu sa rozprestiera mesto so svojím koloritom, hospodárske a kultúrne centrum Zemplína – Michalovce. Prvá písomná zmienka v roku 1244 spomína Michalovce ako Mihal. Najstaršou obývanou časťou mesta je lokalita Hrádku, osídľovaná od mladšej doby kamennej.

Tu sa pred 7000 rokmi usídlili najstarší roľníci v tejto časti Európy. Mesto je vzdialené 60 km na východ od Košíc a 35 km od pohraničného mesta na Ukrajine Užhorodu.
Zemepisná poloha mesta je určená súradnicami: 48°46′ s. z. š. a 21 °54′ v. z. d.
Nad mestom vystupujú dve zalesnené vyvýšeniny – Hrádok (163 m) a Biela hora (159 m).
Okraj Bielej hory obmývajú vlny vodnej nádrže Zemplínska Šírava (33 km2), ktorá je zo severu chránená oblúkom Vihorlatských vrchov. Územie mesta, najmä vršok Hrádok a jeho okolie, bolo osídľované už v praveku.
Vo veľkomoravskom období sa obyvatelia tejto lokality presunuli do miest dnešného historického centra – Kostolného námestia k brodu, ktorým prechádzala cez Laborec krajinská cesta. Osada sa úspešne rozvíjala aj po začlenení územia do uhorského štátu.
V roku 1977 sa podarilo odkryť základy románskej rotundy z čias Veľkomoravskej ríše.

 

Prvý známy názov Michaloviec je zaznamenaný v listine z roku 1244 ako Myhal.
V roku 1290 sa objavuje názov Nogmihal – Veľký Michal, neskôr používaný v maďarskej podobe Nagy Mihály, popri slovenskej podobe Michalowce (1773).
Ako sídlo hradného panstva (bývalého vodného strážneho hradu na Laborci a dôležitej obchodnej ceste) Sztárayovcov mu patrilo 20 obcí, od roku 1418 sa vyvíjalo ako zemepanské mestečko poľnohospodárskeho charakteru s málo rozvinutými remeslami. Je centrom jedného zo štyroch slúžnovských obvodov Zemplínskej stolice, ktorý od roku 1773 nesie názov Michalovský. V roku 1449 získavajú Michalovce právo poriadať dva výročné trhy. Prekonali nápor husitov, ktorí mesto hrad dobyli roku 1453. Hrad bol 25 rokov v rukách J. Jiskru. Od 16. storočia bolo mesto pod vplyvom sedmohradských kniežat. Všeobecný úpadok v 17. storočí však postihol aj Michalovce. Od 17. storočia sa už aj tu remeselníci združujú do cechov.
V roku 1828 pracovalo už 49 remeselníckych dielní. Východoslovenské roľnícke povstanie v roku 1831 mesto obišlo. Agrárna funkcia Michalovciam ostala aj za kapitalizmu po aktivizácii pivovaru, mlynu a tehelne.

V roku 1867 získali Michalovce štatút Veľkej obce.
Určitý rozvoj sa zaznamenal po získaní železničného sporenia (r. 1871), aj administratívneho postu okresného sídla (r. 1876).

 

Sídlom župy boli Michalovce v rokoch 1919 – 1923.
Po skončení 2. svetovej vojny nastal všestranný rozvoj mesta. V meste vyrástli nové sídliská, priemyselné závody a v rámci vodohospodárskych úprav Východoslovenskej nížiny i Zemplínska šírava.
Medzi najstaršie architektonické pamiatky patria základy predrománskej rotundy a rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie z 13.-15. storočia. Na vrchole hrádku postavili na prelome 19. a 20. storočia pseudogotickú kaplnku- mauzóleum rodiny Sztáray.

Na Hrádku sa usadili aj najvýznamnejší maliar krás Zemplína Teodor Jozef Mousson.
Dom, v ktorom býval počas svojho pôsobenia v Michalovciach v rokoch 1911-1944, je prebudovaný na okresnú hvezdáreň. Záujem mesta priťahuje klasicistický kaštieľ rodiny Sztárayovcov s parkom, postavený na základoch vodného hradu z 13. storočia. Dnes je to pôsobivý rámec pre expozície Zemplínskeho múzea. najväčší rozmach zaznamenalo mesto až 20. storočí, vtedy sa hlavne rozvíjalo poľnohospodárstvo, ale aj priemysel potravinársky, strojársky, elektrotechnický, textilný, keramický a stavebný. Rozvíja sa sféra služieb a obchodu.

Jednou z najvýznamnejších kultúrnych ustanovizní je Zemplínske múzeum.
Má rozsiahle prírodné, archeologické, historické, numizmatické, umeleckohistorické a etnografické zbierky. Unikátnym exponátom je amfora z doby bronzovej s najstarším vyobrazením dvojkolesového voza v strednej Európe. v pivničných priestoroch bývalého hradu je umiestnená expozícia vinohradníctva a vinárstva. najrušnejšou časťou je hlavná ulica s pešou zónou a množstvom obchodov.

Rekreačné zázemie mesta tvorí lesopark Biela Hora, jazero Vinné, predovšetkým však rozsiahla Zemplínska šírava so siedmymi strediskami rekreácie. Malebné prostredie Vihorlatských vrchov a vodnej nádrže Zemplínska šírava, osobitosť zemplínskeho folklóru, regionálna gastronómia, tradičná hrnčiarska výroba v neďalekých Pozdišovciach, to všetko prispieva k atraktivite celého regiónu.