V pondelok 7. januára 2019 sme si pripomenuli presne 100 rokov od spísania tzv. Zalužického memoranda, ktorým podvihorlatské obce oficiálne požiadali o pripojenie k vzniknutému Československu. Doručili ho do rúk ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára 10. januára 1919 do Košíc.
Prečítajte si ako o tom v roku 1933 napísal predtým učiteľ a neskôr notár Eugen Ballay, ktorý bol jedným z hlavných iniciátorov udalostí. Toto je doslovný prepis z jeho diela, ktoré vlastnoručne spísal na popud vtedajšieho poslanca Michala Doriča „Rozpomienky na vzkriesenie najvýchodnejšieho Slovenska v roku 1919“.
…Začiatkom roku 1919 panovala ešte v našom okolí maďarská vláda, vlastne maďarský žandári, ale už bolo čuť chýr, že Česi Slovensko budia a že sa už blížia ku Košiciam!
Na Nový rok 1919 prišiel ku mne dobrý môj priateľ, jeden z najpoprednejších roľníkov, Juraj Lukáč zo Zalužíc a vyzval mňa na poradu, lebo že je chýr, že zem za Laborcom, teda už aj my, k Maďarsku bude zadelená. Po dlhšej porade ustálili sme sa, že svoláme obyvateľstvo okolitých dedín a v tichosti vyšleme deputáciu do Košíc, ktorá bude žiadať, by aj župa užhorodská bola pripojená k Československej republike.
Na 7. januára 1919, t.j.na druhý sviatočný deň gr.kat.Vianoc (kračuň), shromaždil sa roľnícky ľud z okolitých obcí do „ruskej školy“ v Zalužiciach, kde roľník Juraj Lukáč, terajší predseda roľníckeho spolku, člen okresného výboru, oslovil shromaždenie a na žiadosť asi 600 aj z ďalekých obcí prítomných roľníkov, vyzval ma, by som viedol shromaždenie a vysvetlil tehdajší politický stav.
Prítomnosť rychtárov, predloženie všelijakých krívd a i moja a Juraja Lukáča prednáška tak osviežily a vz(b)udily slovensko-národnú citlivosť prítomného ľudu, že za minútku ležal na stole potrebný obnos na trovy deputácie, ktorá v mene ,dedín pod Vihorlatomʼ za účelom obsadenia užhorodskej župy mala byť do Košíc hneď vypravená.
Napísal som a prítomnými rychtármi podpísať som nechal nasledujúcu rezolúciu.
„Slávní Bratia Českí!“
Pod Vihorlatom v dedinách bývajúci ľudia shromaždili sme sa dňa 7. januára roku 1919 v Zalužicoch a prečítali sme to písmo, ktorým Československá krajina odpoveď Maďarom dala „“. My ako ku slovenskému národu patriaci ľudia, sa s tým každým slovom spojújeme a s radostnym srdcom vítáme slávnych vitaznych našich bratov Čechov! Lem prestáva nám byť srdce a ten tu od židov rozširovaný chýr, že mi a náš kraj nebude patriť ku Československej krajine,“
„Slávní Bratia Česi! My bárs slovenskú reč trošku ináč hovoríme, zato telom a dušou do slovenského národa patríme.
Prosíme a aj žiadame to od Vás víťazní Bratia naši, aby ste náš kraj a ľud čím skôr ku Československej republike pripojili!“
„Zato posielame vyslancov našich k Vám, že by Vás o účinkoch našich presvedčili, že by ste ich potešilia oni navratiac sa, do našich srdci dôveru a radosť doniesli!“
„V Zalužiciach dňa 7. januára 1919. So srdečným pozdravom: Eugen Ballay, predseda, Juraj Lukáč, zápisník. Ján Čarný, rychtár, razítko obce Zalužice. Juraj Ivanko, rychtár, razítko obce Veľké Zalužice, Ján Hura, rychtár, raz. obce Lúčky, Jozef Janovský, rychtár, raz. obce Hažína. Pavol Levkuš, rychtár, raz. obce Závadky.“ atď…
–––––––––––––––––-
Toľko písomný historický prameň, nad ktorým sa môže pousmiať, ako sa kedysi písal ypsilón, či dĺžne, ale po Veľkej prvej svetovej vojne ľuďom nebolo všetko jedno. Mladí chlapi na fronte, z ktorého sa mnohí nevrátili, rekvirovačky, kedy sa brala rovno úroda z poľa od mlátenia, dobytok sa nasilu odháňal, všade bola bieda a hlad. A ani príchod československých vojsk 10. januára 1919 ešte neznamenal koniec bojov a nič nebolo isté, pretože čoskoro sa ozvala bolševická Maďarská republika rád. Prebiehali tvrdé boje, obzvlášť v júni 1919, kedy boli Michalovce niekoľkokrát dobýjané.
Práve v Zalužiciach a okolitých dedinách mala mladá republika podporu, tu sa aj udržala, pretože vidiek bol narozdiel od mesta výrazne slovenský. Neskôr sa tí istí roľníci opäť zišli v Zalužiciach, tentoraz 2. až 3. novembra 1919, a tentoraz vo svojej Žiadosti slovenských dedín Užskej župy si vydobyli, aby neskončili v Podkarpatskej Rusi, ale stali sa súčasťou vytvorenej československej Zemplínskej župy. Preto nielen podľa mňa tu v Zalužiciach leží symbolické srdce Zemplína, ktorého prvým županom bol Milutin Križko, syn významného slovenského historika Pavla Križka.
Dnes platí viac ako inokedy, že nestačí si slávne udalosti len pripomínať, ale zmysel ich odkazu aj udržiavať. Ten znie, že len prihlásením sa k svojmu pôvodu a aktívnym prístupom môžeme ovplyvňovať svoju budúcnosť. Ľudia svojimi činmi tvoria dejiny, preto je potrebné ich spoznávať, keďže toto poznanie je čímsi, čo nás spája. Aktívni ľudia, akými boli učiteľ Eugen Ballay, roľník Juraj Lukáč a ďalší sú preto našimi vzormi i dnes.
Zdroj: MICHNOVIČ, Imrich: MICHALOVCE V ČASE VZNIKU PRVEJ ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY [online]. unipo.sk [cit. 2015-01-09].
Mgr. Miroslav Sopko
poslanec NR SR
Tento text je súčasťou „Úvahy a komentáre“, nie je redakčným obsahom.