Druhá májová nedeľa nám každoročne pripomína jeden z najkrajších darov, ktoré tu na zemi človek má: dar starostlivej a milujúcej matky. Niekedy navyše pripadá Deň matiek na 13. máj, presne na výročný deň prvého zjavenia Panny Márie v r. 1917 vo Fatime. Táto zaujímavá zhoda nám určite pomôže ešte hlbšie chápať a prežívať obidva sviatky.
Už z biblickej správy o stvorení sveta vieme, že každé dobro pochádza od Boha, ktorý sám osebe je najvyšším a dokonalým Dobrom. Voči prvým ľuďom sa prejavoval ako starostlivý otec a najlepší priateľ. Túto výnimočnú lásku Boh neodoprel človekovi ani po páde do hriechu. Skôr naopak, prisľúbil mu, že ho z otroctva hriechu vyslobodí a vo svojom Božskom ume už vedel, ako to urobí. Svojou všemohúcou láskou pozval človeka, aby spolupracoval na Božom pláne vykúpenia. Boh umožnil Panne Márii, aby sa stala matkou Božieho Syna. A ona túto úlohu nielen veľkodušne prijala, ale ju aj dôsledne, vytrvalo a trpezlivo plnila. Nebola Ježišovi Kristovi milujúcou matkou len pri radostných udalostiach v jeho živote, ale aj pri tých najbolestnejších, a práve preto mohla potom prijať aj odmenu večnej slávy v nebi po pravici svojho osláveného Syna.
Keďže Boh nerobí nedokonalé veci, preukazuje svoju lásku k človekovi v dokonalej podobe – ako lásku otca i matky. Už skrze proroka Izaiáša každého človeka uisťuje: „I keby žena zabudla na svoje nemluvňa, ja na teba nezabudnem“ (porov. Iz 49, 15). A nezabudol. Práve vtedy, keď Boží Syn Ježiš dokonával svoju obetu lásky na kríži, Boh Otec skrze svojho Syna nám všetkým dal za matku Pannu Máriu. Ježiš sa vtedy neobrátil svojimi slovami „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 27) len na apoštola Jána, ktorý stál pod krížom, ale na všetkých, ktorých Ján zastupoval – celé ľudské pokolenie všetkých čias. Od tej chvíle máme Božiu lásku stelesnenú a darovanú nielen v Kristovi, ale aj v jeho matke. Nikto sa viac nemusí cítiť opustený a nemilovaný, pretože v trpiacom Kristovi má verného priateľa a pomocníka v utrpení a v súcitnej Máriinej duši pod krížom neochvejne milujúcu matku. Svätý Otec Ján Pavol II. nám počas návštevy Slovenska v r. 1995
v Šaštíne dôrazne pripomenul, že naša národná bazilika Sedembolestnej Panny Márie je pre každého z nás miestom, kde sa právom máme cítiť ako doma, lebo je to dom našej Matky. Naším domom je aj Cirkev, ktorá nás krstom naplno prijala za svoje deti, podobne ako Panna Mária prijala Božie Slovo, aby sa v nej stalo telom. A práve od vtelenia Božieho Syna môžeme význam názvu požehnaná chápať oveľa jasnejšie a plnšie, ako ho chápali napríklad v Starom zákone.
Keď chce Boh prísť ako malé dieťa a byť prijatý v náručí matky, či nenazývame plným právom „požehnanou“ každú matku, ktorá jeho ponuku prijme? Veď s každým dieťaťom sa stotožňuje sám Ježiš – požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom (Jn 12, 13) – keď hovorí: „A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18, 5).
Ochotným súhlasom s Božím plánom dáva Panna Mária kresťanským matkám príklad hodný nasledovania, ale aj istotu, že sa oplatí dať nabok všetky svoje osobné plány a prijať Božiu ponuku, hoci to niekedy môže vyžadovať aj riziko obety vlastného života. Poznám osobne niekoľko matiek, na ktoré sa bezprostredne vzťahuje tento postoj krajnej obetavosti a lásky. A viem aj to, že práve vďaka tomuto ich postoju, pociťujú v rozličných podobách konkrétnu odpoveď Božej lásky k nim, čo tiež nazývame Božím požehnaním. Za všetky prípady aspoň jeden: Matka v pokročilom štádiu vážnej choroby napriek jednoznačnému naliehaniu niekoľkých lekárov nepristúpi na umelé ukončenie tehotenstva. Už vopred prijíma bolestnú istotu, že nebude schopná sama vziať dieťa do náruče. Narodí sa jej krásny a zdravý syn na veľkú radosť celej rodiny. O niekoľko mesiacov matke odsúhlasí lekár potrebné lieky len preto, lebo je matkou malého dieťaťa. A ona to komentuje takto: „Najprv som zachránila ja jeho, teraz on zachraňuje mňa…“
Neviem nájsť vhodné slová – a asi ani neexistujú – aby som mohol vyjadriť hlbokú vďačnosť všetkým matkám, ktoré svoje materstvo prijali ako pravé poslanie od Boha a usilovali sa svojim deťom odovzdať ten nenahraditeľný cit lásky, ktorý človeka bezpečne sprevádza ako anjel strážca počas celého pozemského života a vlieva tak potrebnú dôveru v človeka i v Boha. A preto prijmite, drahé mamičky, aspoň to jednoduché, ale vrúcne ďakujem! za všetkých vašich synov a dcéry, ktorí vám nikdy nebudú môcť dostatočne prejaviť svoju vďačnosť a lásku. A súčasne vás prosím: sprevádzajte nás po kľukatých cestách života aj naďalej svojimi vytrvalými modlitbami a obetami, ktoré tak potrebujeme, aby sme vám vo svete nielen nerobili hanbu, ale aby sme raz spolu s vami dosiahli podobnú odmenu, akú získala po boku svojho Božského Syna – vernosťou svojmu poslaniu – najlepšia zo všetkých mám.
S vďačnosťou Bohu
syn svojej matky S. L.