Stolice-župy na Slovensku

Stále živé členenie slovenského územia na historické regióny Liptov, Orava, Turiec, Gemer, Spiš, Šariš, Tekov, Hont, Novohrad, Zemplín má hlboké korene. Súvisí s administratívnym rozdelením Slovenska v rámci feudálneho uhorského štátu. Tieto regióny boli pôvodne komitáty alebo ich časti a neskôr stolice.

Po zániku feudalizmu jestvovali ďalej až do r. 1922 ako administratívne územné celky. Stolice ako územno-správne útvary zemianskej autonómie existovali takmer šesť storočí.

Stolice sa vyvinuli z kráľovských komitátov v období premien uhorskej feudálnej spoločnosti. V staršom maďarskom dejepisectve prevláda názov, že komitáty sú dielom Štefana I. (1000-1038), ktorý pri organizovaní správy kráľovských majetkov siahol po franskom alebo bavorskom vzore. To značí že maďarskí historici odvodzujú pôvod uhorských komitátov z franského alebo z bavorského administratívneho systému a odmietajú slovanský vplyv. Aj keď prijímajú názor, že maďarské názvy pre komitát pochádzajú zo slovenskej lexiky. Iná teória pokladá slovenské názvy za dôkaz toho, že uhorské komitáty nenadväzovali na hradné zriadenia Slovanov. Ich základom sa stali sídelné územia maďarských rodov. Stanovisko slovenských historikov je jednoznačné. Počiatky administratívneho členenia treba hľadať v slovanskom prostredí.

Komitáty boli vyššími orgánmi, útvarmi v rámci hradného zriadenia. Základom boli kráľovské majetky, ktoré zaberali na Slovensku k 11. stor. asi 85% všetkej pôdy. Župan ktorý stál na čele komitátu, bol kráľovským úradníkom. Kráľ ho dosadzoval do funkcie a tiež pozbavoval úradu. Župan bol podriadený kráľovi. Viazala ho k nemu prísaha vernosti.

Niektorí historici tvrdili, že od čias Štefana I. jestvovali dvojaké komitáty: politické a vojenské.
Prvé boli orgány verejnej správy a riadil ich župan. Vojenské komitáty jestvovali v hraniciach verejno-správnych komitátov. Čelný predstaviteľ bol čiastočne podriadený županovi. Hospodársku základňu tvorila len časť kráľovských majetkov tzv. hradné panstvá. Hospodárili na nich kráľovskí poddaní tvoriaci hradné obyvateľstvo. Hospodárska pôsobnosť župana sa týkala predovšetkým hradných majetkov, komitátneho hradu a ostatných kráľovských hradov. Jeho súdna moc sa vzťahovala na všetko poddanské obyvateľstvo usadené nielen na kráľovskej pôde, ale aj na majetkoch veľmožov a cirkevných ustanovizní.

Župan vykonával rozličné verejno-správne úlohy a bol najvyšším vojenským hodnostárom v komitáte. Od zač.12. storočia sú už známi aj zástupcovia županov. Koncom 13. storočia sa objavuje názov vicecomes tj. podžupan. Za najstaršie komitáty v 11.storočí alebo na prelome 10 a 11.storočia možno pokladať Bratislavský, Mošonský, Rádsky, Komárňanský, Ostrihomský, Novohradský, Turniansky, Trenčiansky a Nitriansky komitát.

V 11. storočí vznikol Hontiansky, Zemplínsky, Užský komitát a komitát Norum castrum, zaberajúci územie neskoršej Abovskej, Šarišskej a Hevešskej stolice.
Neskôr na začiatku 12.storočia bol vytvorený Gemerský komitát a v druhej polovici 12. storočia sa vytvoril Spišský komitát.
V prvej polovici 13. storočia.sa z územia komitátu Norum castrum vyčlenil Šarišský komitát. Oblasti stredného a severného Slovenska boli redšie osídlené a preto sa v nich komitátna správa utvárala pomalšie. V 14. storočí vznikol Zvolenský komitát. Na juhozápade Slovenska existovali ešte menšie pohraničné komitáty Beckov, Baňa, Hlohovec, Šintava. Spomínajú sa v prvej polovici 12. storočia. Ich centrá ležali na strategicky dôležitých miestach. Tieto komitáty mali vojenské poslanie.

Významným medzníkom v procese vznikania stolíc sa stal kráľovský dekrét z roku 1267. Kráľ sa zaviazal každoročne konať so šľachtou súdne zhromaždenie v Stoličnom Belehrade, kde sa každý šľachtic mohol zúčastňovať osobne, alebo stolicu zastupovali 2-3 šľachtici z každého kominátu. Kráľovské dekréty z roku 1290 a 1298 zavŕšili proces utvárania stolíc, ktorý nebol rovnomerný. Do konca 13. storočia sa stolice pretvorili úplne alebo čiastočne na tieto komináty: Abovský, Bratislavský, Gemerský, Hontiansky, Komárňansky, Novohradský, Ostrihomský, Zemplínsky. Na prelome 13. a 14. storočia vznikla Spišská a Turnianska stolica, začiatkom 14. storočia Užská stolica.. V 1. polovici 14. storočia sa na stolice premenili aj Nitriansky, Šarišský, Tekovský, Trenčiansky kominát. Zvolenský sa rozpadol a utvorila sa z neho Liptovská, Turčianska, Zvolenská stolica a v 2. polovici 14. storočia Oravská stolica. Malé pohraničné komináty sa nepretvorili na stolice, zanikli spolu s hradným zriadením.
Stolice boli na jednej strane oporou strednej a nižšej šľachty v boji proti rozpínavosti vysokej šľachty, na druhej strane nástrojom na utláčanie poddaného ľudu. Od začiatku 17. storočia mali v moci úpravu právnych noriem platných pre poddaných. V 17. a 18. storočí sa stali stoličné zriadenia baštou stavovských povstaní.

Významný prelom v dejinách stavovských stolíc priniesol rok 1848.
Bol prijatý nový zákon o novej úprave stoličnej správy, návrh vypracoval Lajos Kossuth. Najvýznamnejším orgánom stoličnej správy bola generálna kongregácia, čiže stoličné zhromaždenie. Tvorilo ho šľachtické obyvateľstvo, zástupcovia slobodných kráľovských a banských miest a majetnejší poddaní. Od 16. storočia už len šľachtici.

Tieto kongregácie zvolával a viedol podžupan v Nitrianskej stolici aj župan. Táto generálna kongregácia rozhodovala o všetkých zásadných veciach. Na riešenie krátkodobých úloh zriaďovala osobitné výbory, ako napríklad zdravotnícky v čase epidémii. Súdnu právomoc stolica vykonávala prostredníctvom sedrie. Na zasadnutiach sedrie sa mohli zúčastňovať všetci šľachtici. Do 17. storočia aktívne a od roku 1613 len pasívne. Do polovice 17. storočia, v niektorých stoliciach až do 18. storočí sa občianske a trestné veci prejednávali spoločne. Od polovice 17. storočia trestné veci súdila trestná sedria. V období jozefínskych reforiem bolo súdnictvo vyňaté z právomoci stolíc. Súdnu právomoc od roku 1787 vykonávali podriadené súdy.

Na čele stolice stál župan. Od 15. storočia sa volal aj hlavný župan. Župani patrili medzi najväčších feudálov stolice. Boli viazaní dvorskou funkciou. Vplyv panovníka na stoličnú samosprávu sa zabezpečoval prostredníctvom podžupana, ktorého panovník dosadzoval, neskôr navrhoval. Hlavným výkonným funkcionárom stolice bol podžupan – vicecomes, ktorý za prítomnosti hlavného župana alebo v jeho zastúpení spravoval stolicu. Od roku 1723 sa podžupan volil zo 4 kandidátov na generálnych kongregáciách a navrhuje ho hlavný župan a odstupujúci podžupan. Skutočnými predstaviteľmi stoličnej samosprávy boli od začiatku slúžni. Pôvodne boli sudcami. Slúžni spravovali jednotlivé okresy. Tieto okresy sa začali utvárať už 13. storočí. K voleným funkcionárom stoličnej samosprávy patrili okrem podžupana, služných, prísažných, fiškála aj notár, podnotári a vyberači daní. Notár sa medzi úradníkmi stolice objavuje od 14. storočia. Vyberači daní zodpovedali za výber stoličných i celoštátnych daní. Každá stolica samozrejme vyprodukovala množstvo vlastných písomnosti.

Stolice nemali vlastné pečate, preto písomnosti potvrdzovali svojou súkromnou pečaťou stoliční úradníci. Listiny boli obvykle potvrdené tromi pečaťami, napr. županom a dvoma ďalšími úradníkmi. Tieto listiny svojimi vnútornými a vonkajšími znakmi nedosahovali úroveň listín z kráľovskej kancelárie. Napriek tomu výrazne prispeli k rozšíreniu písomníctva v Uhorsku a sú dôležitým prameňom súdobých dejín. Stolice boli orgánmi šľachtickej samosprávy. Nemožno sa diviť, že práve stoličné zriadenie, ktoré si šľachta bránila tvrdo odporovalo centralizačným snahám habsburských panovníkov.
Dnešné územné členenie Slovenska je z politického hľadiska postavené na úplne inej filozofii. Napriek tomu v určitej miere zachováva členenie Slovenska na kraje, ktoré vychádzajú z historickej tradície a teda aj stoličného zriadenia.